Táto cesta bola vlastne púťou na miesta, kde toľko mučeníkov vylialo svoju krv pre vieru v živého Ježiša Krista. Bolo zaujímavé chodiť po miestach, kde žili svätí Peter a Pavol a mnohí iní.
Stredobodom púte však bola generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. v stredu na Námestí svätého Petra v Ríme. Tam som po prvýkrát vo svojom krátkom doterajšom živote zažil univerzalitu Cirkvi. Vidieť nielen Európanov (pochopiteľne najviac rodákov pápeža Nemcov) ale mnoho Afričanov a Ázijčanov, ktorí vyznávajú svoju vieru v Ježiša Krista a lásku k jeho nástupcovi bolo ohromujúce. Aj v západnej Európe je ešte dosť veriacich. Médiá sa totiž snažia vsugerovať ľuďom do hláv, že Cirkev je na pokraji zrútenia, že ľudia už vlastne vôbec neveria a pápež je prežitkom súčasnej doby. 14. mája 2008 som definitívne pochopil, že tomu tak naozaj nie je. Cirkev je Božia, je živá, veľmi živá, je obdarovaná skvelým pápežom, ktorý veľmi jemne a inteligentne hovorí o tom, aké sú reálne šance pre svet, aby sa spamätal.
Pravdaže nejde o počty, lebo nie počet určuje kvalitu. Ale ak je niekto ochotný prejsť i tisíce kilometrov (najmä tí spoza oceánov), tak to znamená, že veria, že v Ríme je nástupca svätého Petra, ktorého sa oplatí počúvať. (Hovorí sa, že na Jána Pavla II. sa chodili veriaci pozerať, ale Benedikta XVI. chodia počúvať.)
Teraz viem, že jedna obyčajná streda, ktorá nebola ničím tak významná čo sa týka kalendára Cirkvi (okrem sviatku svätého Mateja), dokáže duchovne vzpružiť unaveného Európana, môže mu dosvedčiť, že veriacich v Boha je mnoho, že nie sme sami v tejto mediálnej džungli, ktorá chce nahradiť Boha a určovať životný štýl.
Stačí milý pohľad, povzbudzujúce slovo pápeža a skvelá nálada vo Vatikáne. Bohu vďaka!